Rudolf Dilong – básnik, prozaik, dramatik, člen františkánskej rehole, príslušník katolíckej moderny s mnohými prívlastkami: utajený mních, básnik stratenej slobody, Boží básnik, básnik s uhrančivým pohľadom. Spomienku na tohto výnimočne plodného a zaujímavého básnika sme si pripomenuli dňa 16. júna 2015 v Českom národnom dome. Prednášku pripravili Katarína Dragičová a Alena Bali, ktorá hovorila o Dilongovi, jeho tvorivých obdobiach a témach o ktorých písal a Katarína Dragičová odrecitovala v slovenčine Dilongove básne a jeho vlastné výroky. Narodil sa 1. 8. 1905 v Trstenej na Orave, kde navštevoval základnú školu a gymnázium (1916 -1924). Matka mu zomrela, keď bol ešte bábätko a otec sa opäť oženil. Nevlastné tri deti macocha nemala v láske. Pre pokoj v dome ho otec poslal do noviciátu k františkánom do Trnavy, kde ho v auguste 1920 prijali do františkánskej rehole a v roku 1929 ho v Žiline vysvätili za kňaza. Teológiu vyštudoval v Žiline. Stal sa mníchom františkánskej rehole, pôsobil v kláštoroch v Košiciach, Kremnici, Hlohovci, Malackách. Pôsobil aj ako profesor náboženstva na bratislavských stredných školách. V roku 1936 Dilong s Kolomanom Geraldinim vydávajú časopis Prameň. Za básnickú zbierku Mladý svadobník získava v roku 1936 štátnu cenu. Aktívne pracoval za obnovenie Slovenskej republiky a pôsobil ako funkcionár Slovenského oslobodzovacieho výboru. Počas 2. sv. vojny pôsobil ako poľný kurát Slovenskej armády na východnom fronte v Rusku. V roku 1945 – z obavy o svoju ľudskú existenciu i kňazskú česť – emigroval cez Nemecko a Rakúsko do Talianska (1945) v Ríme sa ho ujali tamojší františkáni, o dva roky neskôr odcestoval do Argentíny, kde pôsobil v kláštore v Buenos Aires. V roku 1965 sa presťahoval do “slovenského” Pittsburghu a žil aj účinkoval v miestnom kláštore. Prispieva do krajanských časopisov (Kanadský Slovák, Listy sv. Františka, Slovák v Amerike, Posol). Zomrel 7. apríla 1986 v Pittsburghu. V jeho rodnej obci je po ňom pomenovaná základná škola, tiež v rímsko-katolíckom kostole odhalili v roku 1996 na jeho počesť pamätnú tabuľu.
Celá literárna Dilongova tvorba je štýlovo rozmanitá. Aj keď R. Dilong písal prózu (napr. román Človek s láskou, 1944) i drámu (Valin, 1940; Gorazd, 1963), najviac sa stal známym svojou básnickou tvorbou s dvoma desiatkami zbierok (napr. Budúci ľudia, 1932; Slávne na holiach, 1932; Dýchajte, lazy, 1933; Roky pod slnkom, 1933).
Ak chceme ocharakterizovať jeho literárnu tvorbu najprv musíme spomenúť jeho detstvo, ktoré bolo smutné, bez lásky, v samote. Tento snivý oravský chlapec sa nesťažuje na biedu, ale na nedostatok materinskej lásky. V autobiografii priznáva: „Zamiloval som si samotu, ktorá mi dávala veľmi zvláštne napätie a vždy ma vzrušovala. Bežal som do samoty, nemal som rád ľudí, lebo som nemal tej najdrahšej bytosti z ľudí: nemal som matku. Vari poltreťa roka som mal, keď umrela.” Sám vyvodil z tohto faktu viaceré psychologické dôsledky: „Od malička nemal som lásky, vyznávam sa z tragiky svojej ako z hriechov. Druhé deti sa bavili, ja som vyhľadával samotu… a na svet som zanevrel. Býval som nevrlý. Potom som upadal do vnútornej tesknoty, pociťoval som ku všetkému ukrutné vzdory… Nenávidel som deti, s ktorými sa mamy mazlili. Nemohol som sa dívať na deti, ktorým všetko povoľujú, ja som ničoho nemal…” Chýbalo mu teplo materinskej nehy, nemal si ho kto pritúliť, nemal sa ku komu pritúliť. A macochu priam nenávidel, v románe Bez matky (1951) dal jej tie najnegatívnejšie črty, takmer neľudskú podobu. Čože mu potom pozostávalo? Únik do imaginárneho sveta snov a vízií; hľadať náhradu za neláskavú skutočnosť v nadskutočnom, vybájenom svete detskej fantázie: „Ja som bol odkázaný na to, aby som si vymyslel svet,” napísal; Aj takto sa vyjadril: „Ja som sa hrával so svojimi vidinami, ja som videl cez svoje sny.” Kdekoľvek sa Dilong nachádzal natrvalo sa cítil zrastený s oravskou prírodou, krajom, ľudom. Vracia sa v spomienkach do tejto reality a najšťastnejší sa cítil, keď splýval s niekdajším kolektívom svojich druhov z ľudovej sféry (s pastiermi, koscami, drevorubačmi, voliarmi, koniarmi). Nebedoval, že to bol život núdzny a tvrdý, napĺňalo ho radosťou i hrdosťou, že je slovenského rodu – tak v zbierke Budúcich ľuďoch: úryvok
„Sme slovenských sŕdc, deti tejto zeme,
v tejrodnej zemi žijeme i mrieme”
(báseň Náš domov).
V zbierke Slávne na holiach:
„Tu som sa zrodil,
jak si to dedo prial,
a preto Slovák som, kto by mi zazlieval?
A preto svoju zem,
dedinu, horu, lúčinu,
otčinu milujem”
(Chlapec som spod Tatier).
Dilongova tvorba v druhej polovici tridsiatych rokov je mnohoraká: vydal päť zbierok – a každá bola iná. Po Mladom svadobníkovi (1936) sa preladil na františkánsku tematiku v zbierke Ja, svätý František (1938) (s časťami Bohu slúžim, Vtáčkom kážem, Smrť volám); je to náboženská poézia, písaná z pokory a oddanosti na chválu i slávu Ducha naozaj moderným básnikom, ktorý sa naplno stotožnil s obdivuhodným zakladateľom rehole – posledným veršom sa takto definoval: „ja malý František, ja Božej lásky trubadúr”. Medzi dvoma pólmi oscilovala celá Dilongova tvorba, medzi citovým a imaginatívnym; na citovej frekvencii zakaždým sa ozývala celá klaviatúra jeho najhlbších ľudských smútkov vrátane detských i chlapčenských. Ako improvizačný básnický typ prijímal inšpiračné podnety zovšadiaľ, aj z vojnových zážitkov na východnom fronte. Zbierku Vojna, písal vraj „priamo na fronte”, nájdeme v nej bezprostrednú účasť na živote frontového bojovníka. Poslanie duchovného nebolo – bojovné:
“…ja idem na front víno dať zo srdca mnícha
vínom vás natriem na ústa a na oči jak na višne
ja kázať Boha chcem čo kliali ste mu sprosté
i hriechy sňať vám čo ste mali bárišne”
(Odchádzam do poľa).
Medzník v jeho živote i tvorbe predstavuje rok 1945, keď odišiel do exilu. V roku 1969 navštívil Slovensko s úmyslom ostať tu natrvalo, ale k tomu však za nejasných okolností nedošlo. Jeho priateľ Stanislav Veigl o ňom povedal: “Plával v rozbúrených vodách života, potápal sa, ale sa neutopil.”
autor: A.B.
foto: V.B.