Fujara je jediný z tradičných ľudových hudobných nástrojov, ktorý je známy a typický len na Slovensku, v žiadnej inej krajine fujaru nenájdeme. Dňa 25. novembra 2005 bola fujara (a jej hudba) zapísaná na Zoznam diel ústneho a nehmotného dedičstva UNESCO. Táto skutočnosť vo zvýšenej miere podnietila veľmi intenzívny záujem o tento nástroj. Matica slovenská v Záhrebe v spolupráci so Zástupcom slovenskej národnostnej menšiny mesta Záhreb a pod hlavičkou Rady pre národnostné menšiny Chorvátskej republiky pripravila pre svojich členov kultúrny večer o tomto jedinečnom hudobnom nástroji, ktorý je symbolom tradičnej slovenskej kultúry. Prednáška sa konala 14. novembra v priestoroch Českého národného domu v Záhrebe. Vzácnym hosťom tohto večera bola veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Chorvátsku J. E. Hana Kováčová. Prednášky sa zúčastnil aj predstaviteľ poľskej národnostnej menšiny mesta Záhreb Marek Stanojević. Prednášku o fujare pripravila Alena Baliová, podpredsedníčka Matice slovenskej v Záhrebe a video prezentáciu pripravil Vladimír Bali.
Alena Baliová svoju prednášku začala krátkym úvodom o pastierstve, ktoré je úzko späté s vznikom fujary. V 15. storočí horské časti severného a stredného Slovenska začali osídľovať Valasi, ľud pochádzajúci z Valašska (oblasť dnešného Rumunska). Horské lúky stredného a severného Slovenska a pahorkatiny týchto regiónov neumožňovali chov iných hospodárskych zvierat ako oviec a kôz. Preto sa v týchto oblastiach rozvinul salašnícky chov, teda chov oviec pre vlnu, mlieko a mliečne výrobky ako sú bryndza, žinčica a pod. Pastieri žili v horách na salaši od jari do jesene, ďaleko od ľudských obydlí a iba na zimu sa ovce zháňali dole do dedín. Keďže značnú časť roka žili pastieri sami, prejavilo sa to na ich zručnosti pri výrobe rôznych drevených predmetov, väčšinou riadu, ktoré dekoratívne zdobili. Zdobili taktiež aj valašky, ktoré im slúžili na opieranie sa pri pasení v ťažkom teréne, ale aj na rúbanie dreva a ochranu pred medveďmi a vlkmi. Salašníctvo sa v slovenskej kultúre a folklóre hlboko zakorenilo aj v jedle a práve preto sa bryndzové halušky, stali slovenským národným jedlom, ďalej sú tu aj tradičné syry: parenica, oštiepky, korbáčiky a iné.
Medzi typické predmety, ktoré pastieri vyrábali patrili aj hudobné nástroje ako sú rôzne píšťaly, gajdy a samozrejme fujara, ktorá je považovaná za slovenský kráľovský hudobný nástroj a dôležitú súčasť pastierskej kultúry stredného Slovenska. Fujara je nielen hudobným nástrojom, ale aj predmetom veľkej umeleckej hodnoty, ktorý je na povrchu zdobený ornamentami či figurálnymi dekoráciami rôznych druhov. Pravým domovom fujár je podhorská oblasť stredného Slovenska rozkladajúca sa desiatky kilometrov na východ, juh a západ od vrchu Poľana (1 458 m n.m.) folkloristami označovaná ako Podpoľanie. Na základe rozboru historických prameňov sa predpokladá, že fujara vznikla koncom 15. a 16. storočia v procese tvorby rôznych drevených dychových nástrojov.
Fujara je veľký drevený dychový nástroj s jedinečným dizajnom a ladená je v A, G a F dure. Môže mať dĺžku od 1,7 až do 2 m., je to vlastne trojdierková basová píšťala. Keďže je taká dlhá, že pri fúkaní by hráč nedočiahol na dierky, má okrem hlavnej ešte krátku prívodnú trubicu s nižšie umiestneným otvorom na fúkanie. Melódia vychádzajúca z fujary vzniká kombináciou zmien sily fúkania a hmatov na dierkach. Zvyčajne sa vyrába zo stromu bazy čiernej. Drevo je húževnaté, tvrdé, s rezonančnými vlastnosťami a s vnútornou dužinou, čo umožňuje ľahké vŕtanie. Preto je baza ideálna pre výrobu tohto nástroja – ako by to príroda vopred predurčila… Pre výrobu fujár je vhodné drevo, ktoré rastie v drsných podmienkach – málo svetla, kamenistá pôda a hornaté prostredie, pretože takéto podmienky zvyšujú hustotu dreva a rezonančné vlastnosti.
Na fujare hrali väčšinou muži – pastieri, pretože pre svoju veľkosť si vyžadovala silnejšie ruky a väčšiu kapacitu pľúc. Hrá sa na nej v stoji s nástrojom vo zvislej polohe, zvyčajne je opretá o pravé stehno. (Poznámka prednášajúcej: na fujare hrá aj Tatjana Seničanin, pracovníčka Slovenského kultúrneho centra v Našiciach, ktorá je ale menšia). Fujara je nástroj, ktorý sa hodí do prírodnej samoty. Preto sa stala predovšetkým sólovým nástrojom, ktorý bol v minulosti vhodný najmä pre pastierov a obyvateľstvo v hornatej časti stredného Slovenska, ktoré nemalo kontakt s vidiekom ani s ľuďmi, ktorí tam žili. Úlohou fujary je vyjadrovať smutné pocity, ale aj radostné nálady. Hovorí sa, že pre slovenských pastierov, ktorí boli osamelí na horských lúkach len v spoločnosti svojho stáda oviec, bola fujara ako žena, o ktorú sa starali, zdobili ju, rozprávali sa s ňou a vyjadrovali cez ňu svoje pocity. Väčšina fujarových melódií vyrastá z piesní so spoločenskou, pastierskou, zbojníckou, baladickou a ľúbostnou tematikou.
Na Slovensku je známa aj fujara Trombita, ktorá je najdlhším hudobným nástrojom s dĺžkou až 6 m, ktorý sa pre svoj veľkolepý mohutný tón používal na signalizáciu a komunikáciu medzi pastiermi na pastvinách. Táto fujara je vyrobená z borovicového dreva. Alena Baliová na záver prednášky povedala, že pravých, skutočných majstrov, ktorí vyrábajú fujaru a hrajú na nej na Slovensku ubúda, no mladšie generácie majú o tento hudobný nástroj veľký záujem preto verí, že tradícia výroby fujary bude pokračovať aj ďalej. Taktiež dodala, že v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici sa nachádza expozícia ľudových slovenských hudobných nástrojov, kde je fujara na prvom mieste. Aby bola prednáška kompletná, bola obohatená krátkym videom o pastierstve, o zvuku fujary a píšťaly.
Členky Matice slovenskej v Záhrebe Ana Jeváková a Đurđica Sušová aj tento kultúrny večer obohatili svojimi dobrotami v podobe koláčov a sladkostí.
Autor: A.B.
Foto: V.B. a internet