Tradične, ako každý mesiac aj dňa 21. apríla t.r. o 18 hod. sa uskutočnil v Českom národnom dome kultúrny spomienkový večer pri príležitosti štyridsiateho výročia úmrtia literárneho vedca, kritika a esejistu Alexandra Matušku. Prednášku pripravili študenti 3. ročníka slovakistiky na Filozofickej fakulte Záhrebskej univerzity Helena Jakovina i Bernard Beneš.
Narodil sa 26.2.1919 vo Vlkanovej pri Banskej Bystrici, kde jeho otec Juraj Matuška bol hospodárskym správcom, od roku 1922 úradníkom Stredoslovenských elektrární v Banskej Bystrici. V roku 1922 sa rodičia presťahovali do Banskej Bystrice, kde kúpili dom na Komenského ulici 15. Dnes je na dome pamätná tabuľa. Čítanie kníh sa stalo jeho vášňou už od detstva, v čom ho rodičia podporovali a chceli, aby študoval. Za štúdiom odišiel do Prahy na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, kde študoval latinčinu, gréčtinu, filozofiu a francúzštinu. Počas pražských štúdií sa stal členom skupiny R 10 (podľa ročníka narodenia) do ktorej patrili aj Kostra, Chrobák a Bezek. Matuška publikoval svoju prvú kritickú štúdiu Hra na fujaru a pokrok (1930) v časopise Přítomnost. Písal pod pseudonymami Matúš Meščerjakov a Fedor Tomšic, neskôr písal do časpoisov: Tvorba, Živeny, Nového slova, Elánu a iné.
Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor v Štátnom učiteľskom ústave v Leviciach, v Bratislave, v Michalovciach a Banskej Bystrici. V roku 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Po oslobodení sa natrvalo usadil v Bratislave. Bol pracovníkom Povereníctva informácií, neskôr redaktorom Národnej obrody, vydavateľstva Pravda, pracovník Povereníctva školstva, šéfredaktor Slovenských pohľadov od 1959 až do konca života vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Matuška publikoval množstvo rozhovorov a esejí, v ktorých vystupoval proti malomeštiactvu a s ním súvisiacim povrchným vzťahom ku kultúre, proti kolísavej slovenskej národnej povahe a nízkej intelektuálnej úrovni viacerých autorov i kritikov. Aj keď napísal od roku 1930 veľa kritík a polemických úvah, esejistických monografií, portrétov, profilov a štúdií, vždy ho však priťahovala myšlienka napísať väčšie literárnokritické práce monografického charakteru. Takto postupne vznikli diela: Vajanský prozaik (1946), Profily (1946), Štúrovci (1948), Nové profily (1950), Vavríny nevädnúce (1953), Pre a proti (1956), Od včerajška k dnešku (1959), Medailóny (1960). Posmrtne vydané jeho dielo Osobne a neosobne (1983) je stručným prierezom jeho celoživotnou tvorbou. Zomrel náhle v Bratislave 1.4.1975. Miestom jeho posledného odpočinku sa podľa vlastného želania stal banskobystrický evanjelický cintorín v Lazovnej ulici, kde je pochovaný vedľa svojich rodičov.
Motto: „ V tomto národe, viacej ako v ktoromkoľvek inom, záleží na výdrži, na tom, nezľaknúť sa prvého rapkáča: na tých, čo vedia, že bolo už aj horšie, a nemôžeme opustiť ani seba, ani tento národ. Lebo aj doma ho môžeme opustiť – na to netreba ísť do cudziny. ” (Alexander Matuška)
autor: A.B.
foto: V.B.