Janko Kráľ – básnik, burič a revolucionár

V utorok dňa 24. mája 2011 Matica slovenská Záhreb pripravila literárny večer pri príležitosti 135. výročia úmrtia slovenského básnika Janka Kráľa (24.4.1822 – 23.5.1876), najvýraznejšieho predstaviteľa slovenského romantizmu. Janko Kráľ sa narodil 24.apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši v remeselníckej rodine. O Jankovi Kráľovi hovorila profesorka Ana Strinavičová, ktorá nedávno ukončila štúdium slovakistiky na Filozofickej fakulte v Záhrebe.
Janko Kráľ študoval na lýceu v Kežmarku, v Levoči a od roku 1842 v Bratislave. Tu sa zapojil do štúrovských aktivít a býval u Ľudovíta Štúra. Keď Ľ. Štúra zosadili z Katedry reči a literatúry česko-slovenskej opustil Bratislavu (1844) a štúdia dokončil externe. Cestoval po Slovensku a Dolnej zemi. Pracoval v advokátskej kancelárii B. Vrchovského v Pešti. Na začiatku revolúcie v rokoch  1848 – 1849 odišiel do Hontu ku svojmu priateľovi Jánovi Rotaridesovi (1822-1900). Tu vyzýval sedliakov spáliť urbárske tabely. Za túto činnosť boli spolu uväznení najprv v Šahách a neskôr v Pešti. Spolu boli odsúdení na smrť a plánovali ich obesiť na zvonici v Príbelciach. Keď chorvátsky bán Josip Jelačić 30. októbra 1848 porazil maďarských honvédov pri Schwechate v Rakúsku, napísal veleniu maďarských vojsk list: „ Ak mladého slovenského básnika a národovca Janka Kráľa zmárnia, dám každého Maďara, ktorý mi na pochode padne do rúk na najbližšom strome obesiť!“ Z peštianského väzenia J. Kráľa prepustili začiatkom januára v roku 1849. Ján Rotarides mal dve sestry a do staršej Kláry sa Janko zamiloval, ale počas jeho uväznenia sa Klára vydala za iného.
Po prepustení z väzenia Janko odišiel na Moravu, vstúpil do slovenského dobrovoľníckeho vojska, kde dosiahol hodnosť kapitána. Po skončení bojov pracoval v štátnych službách, najprv v Balážskych Ďarmotách, v roku 1854 bol preložený do Čadce a v roku 1858 do Martina. Z Martina odišiel do Kláštora pod Znievom a natrvalo sa usadil v Zlatých Moravciach a v roku 1867 bol zo štátnych služieb prepustený. Prvé zachované básne J. Kráľa sú z čias jeho štúdií v Bratislave. V roku 1844 napísal balady „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Povesť, Vysokourodzenému pánovi Ďurkovi Košuthovi a druhé, ktoré vydal v 2. ročníku almanachu Nitra.
Janka veľmi bolelo, že sa Klára vydala za druhého. Oženil sa za Máriu Polexinu a narodili sa im traja synovia a jedna dcéra. Manželka Mária mala maďarský pôvod a učila deti po maďarsky. Aby zastavil rodinnú maďarizáciu, Janko sa chcel odsťahovať najprv do Srbska a potom do Ruska. No, nepodarilo sa mu to a dcéra Anastázia sa vydala za Maďara. Jeho syn Mladen bol hercom v martinskom divadle a písal. Bohužiaľ zomrel mladý.
Janko Kráľ bol človek  nepokojný a veľmi náhly, preto ho volali divný Janko. Vo svojich básňach sa búri proti vládnucim a pozýva na bunt a nepokoj. Významné sú jeho verše ako napr. „Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme: a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?“ Ľ. Štúr bol Jankov priateľ, ale keď Janko napísal, že v Slovenských národných novinách je nutné písať viac o slovenských záujmoch, Štúr mu odpovedal že je neprofesionálny a že s ním nemôže spolupracovať. Ale pre Štúra bol Kráľ jeden z najtalentovanejších slovenských básnikov. Básne, ktoré J. Kráľ napísal v rokoch 1844 – 1845 majú osobitný charakter. Je tu báseň Dva orly, ktoré M. Pišút nazval Dráma sveta. Niektoré básne J. Kráľa boli stratené, niektoré sa našli a vydali ich v rokoch 1952 – 1972.
Kráľ patrí medzi slovenských romantikov, kde sa zaraďujú aj Samo Chalúpka, ako jeden z hlavných predstaviteľov, Andrej Sládkovič a Ján Botto.
Kráľové významné verše sú:

„Príde čas, že hroby vstanú,
hory, doly vravieť budú,
a teba po večné veky
nikdy v svete nezabudnú!“

Matica slovenská v roku 1994 vydala knihu Dvaja romantici – prípad Janko Kráľ a Ján Botto. Pavol Vondrej napísal, že je „život Kráľovej poézie stále svieži; aj týmto je Kráľ časový a nadčasový, slovenský a svetový.“
J. Kráľ zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach, keď mal 55 rokov. Predpokladá sa, že zomrel na črevný týfus, ktorý v tom čase vypukol v Zlatých Moravciach a všetky hroby museli zničiť vápnom. Symbolicky jeho pozostatky preniesli v roku 1940 na Národný cintorín v Martine. Postavili tu aj pomník, v literárno-historickom múzeu v Liptovskom Mikuláši je pamätná izba J. Kráľa a v Zlatých Moravciach je postavený pomník.

Na konci prednášky sa predseda Matice slovenskej Zlatko Jevák poďakoval mladej profesorke na odbornej prednáške a odovzdal jej košíček pekných kvetín. Prihlásení členovia na augustový zájazd na Oravu, zaplatil ďalšiu zálohu. Stretnutie matičiarov bude 14. júna, keď si pripomenieme výročie Janka Kalinčiaka a budeme mať promóciu knihy poviedky Martina Kukučína „ Rysavá jalovica“.

Zlatko Jevak