Veľkonočné zvyky Slovákov a Chorvátov – rozdiely a podobnosti

Aprílové stretnutie Matice slovenskej Záhreb pod názvom „Veľkonočné zvyky Slovákov a Chorvátov – rozdiely a podobnosti“ sa konalo 16. apríla 2019 o 18 hod. v Českej besede na Šubićovej ulici 20. pod hlavičkou Rady pre národnostné menšiny Chorvátskej republiky v spolupráci s Predstaviteľom slovenskej národnostnej menšiny mesta Záhreb, a nieslo sa v duchu príprav na Veľkú Noc. Prednášku o rozdieloch a podobnostiach veľkonočných zvykov Slovákov a Chorvátov pripravila Alena Baliová a celú udalosť spestrila výstava prác účastníkov výtvarného kurzu Literárno-umeleckej sekcie pri Matici slovenskej Záhreb.

Veľkonočné zvyky v slovenských a chorvátskych regiónoch nie sú rovnaké, ale na druhej strane majú toho veľa spoločného. V obidvoch krajinách sa praktizujú veľkonočne zvyky od Kvetnej nedele až do Veľkej Noci, ktorou začína Veľký týždeň. Alena Baliová sa vo svojej prednáške zamerala na veľkonočné zvyky v Chorvátsku, v ktorých našla podobnosti aj rozdiely veľkonočných zvykov praktizovaných na Slovensku. Zaujímavý, ale už skoro zabudnutý zvyk v Chorvátsku je ozdobovanie studní jarnými kvetmi čo sa zachovalo ešte v obci Babina Greda, ako aj pálenie ohňov – kriesa „vuzmenki“ čo je typické pre okolie Jaski a Zágorsky (Zagorije) región. Najstarší veľkonočný zvyk je bojovanie vajíčkami čo je typické pre Záhreb, ale tento zvyk sa praktizoval aj v druhých regiónoch. V starých zápisoch spomína už v 14. storočí, pretože sa podľa puknutého vajíčka určovalo či bude úrodný rok. No neskôr tento zvyk prerástol v hru, ktorú sa deti hrali na Veľkonočný pondelok a preto sa práve oni najviac tešili na tieto sviatky. Ďalším zvykom, ktorý sa praktizuje v obidvoch krajinách je požehnávanie jedla na Veľkonočnú nedeľu. Gazdiné poukladajú do košíka šunku, klobásu, soľ, maslo, veľkonočný koláč, ozdobené varené vajíčka, víno, syrek (syr z vajec a mlieka typické pre východné Slovensko) a pripravené veľkonočné pokrmy idú skoro ráno svätiť do kostola. V tento deň sa trebalo dobre najesť, aby bol človek sýty po celý rok. Ostatky z jedla sa nevyhadzovali ale kosti zo šunky a škrupinky z vajíčok roľníci posypali po poli, aby zem ochránili od krupobitia. Omrvinky zo stola sa pozbierali a dali sliepkam, aby dobre znášali a čo bolo aj zvykom v Chorvátsku. Slavónske košíky sú doplnené aj fľašou pálenky, mladou cibuľkou a chrenom. V Istrii a na ostrove Brač bolo zvykom, že predtým než sa zahryzne do požehnaného pokrmu najprv sa musia požuť olivové listy. Požehnávala sa aj soľ, pretože sa verilo, že kto zje požehnanú soľ nebude ho bolieť hrdlo.

V oblasti chorvátskeho prímoria je zvykom, že sa na Kvetnú nedeľu pletú olivové vetvičky, ktoré sa v poslednej dobe stavajú už aj turistickou atrakciou. Na Kvetnú nedeľu ich idú posvätiť do kostola a potom si ich umiestnia v dome. Olivová vetvička je často spomínaná v Biblii a je symbolom pokoja, čistoty, božskej prozreteľnosti a symbolom sily. Okrem olivových vetvičiek požehnávajú sa aj listy palmy. Spoločným veľkonočným zvykom Slovákov a Chorvátov je umývanie sa na Bielu sobotu. Slávnostné umývanie bolo dobre známe v predkresťanskej dobe. Voda mala v predstavách našich predkov magickú, ozdravujúcu a očistnú silu. Slovenské dievčatá si na Bielu sobotu väčšinou umývajú líčka v potoku, aby boli zdravé a pekné a češú si vlasy pod vŕbou, aby im čo rýchlejšie narástli. V Chorvátsku, v niektorých regiónoch, poznajú obyčaj umývania sa v lavóre do ktorého sa dodajú okvetné lístky ruží a druhých kvetín. Na mnohých miestach v Dalmácii a Istrii je obyčaj piť požehnanú vodu. Veľkonočný zvyk umývania vodou vrcholí na Slovensku Veľkonočným pondelkom, ktorý je spojený s obyčajmi oblievania a šibania dievčat a žien. Na Slovensku sú zvyky Veľkonočného pondelka rozdelené podľa regiónov. Na západnom Slovensku sa šibe korbáčom, najlepšie z čerstvých vŕbových prútov a na strednom a východnom Slovensku sa ženy a dievčatá oblievajú vodou a to namočením do potoka, postriekaním voňavkou, poliatím vedrom či vodou z hrnčeka. Oblievanie vodou a kúpanie dievčat mládencami (kúpačmi) sa považuje za očistné, plodonosné a malo dievčatám na celý rok zabezpečiť zdravie.

Alena Baliová vo svojej prednáške spomenula aj najčastejší a najkrajší veľkonočný obyčaj a to je ozdobovanie vajíčok (kraslíc – slovenský výraz). Tento obyčaj poznajú obidve krajiny a jediným rozdielom sú techniky ozdobovania vajíčok. Na chorvátskych vajíčkach (pisanice– chorvátsky vyraz) sú napísané rôzne správy, verše a čo je typické pre región Međimurje a Podravinu. V Međimuri sa na ozdobovanie vajíčka používala väčšinou čierna farba preto ich volajú aj „čierne pisanice“ a v minulosti ich maľovali sadzou alebo bobuľami bazy. Známe sú techniky batikovania, ozdobovanie voskom, zoškrabovanie, čo je typické aj pre slovenské techniky. Chorvátski etnológovia spomínajú aj ozdobovanie vajíčok kyselinou mravčou. Vajíčko sa položí na jeden deň do mraveniska a mravci ktorí po ňom chodili zanechajú na vajíčku rôzne vzory. Prednáška bola ukončená krátkym videozáznamom, na ktorom mohli prítomní vidieť obyčaj polievania a šibania na Slovensku. Po prednáške sa všetci zišli okolo pestrého veľkonočného stola plného veľkonočných dobrôt a typických pokrmov, ktoré sa nachádzajú na veľkonočnom stole. Členovia matice mohli vyskúšať „syrek“, ktorý sa pripravuje z vajec a mlieka, veľkonočný koláč, plnené vajíčka, rôzne druhy koláčov atď. Uvedené jedlá pripravili členky Matice slovenskej Záhreb Ana Jeváková, Đurđica Šušová, Ana Gradski a Alena Baliová. Nechýbala ani výstava slovenských kraslíc, ktoré ozdobili Slovenky z Bardejova. Dana Ristvejova ozdobila svoje kraslice s voskom a batikovou technikou a Božena Baňásová odrôtovanou technikou v kombinácii s technikou dekupaž a technikou zoškrabovania. Đurđica Sušová ozdobila vajíčka (polystyrénové) rôznymi materiálmi.

Prednáška o veľkonočných zvykoch Slovákov a Chorvátov, ako aj výstava kraslíc bola spestrená prácami účastníkov výtvarného kurzu Literárno-umeleckej sekcie pri Matici slovenskej Zahreb. Účastníci kurzu vystavili svoje obrazy, ktoré vytvorili na hodinách maľovania kde maľovali slnečnice, západ slnka, mŕtvu prírodu.

autor: Alena Baliová
foto: Vladimir Bali