Matica slovenská v Záhrebe navštívila banícke mestá na Slovensku

Deň 28. apríl 2018 bol začiatkom študijnej cesty matičiarov zo Záhrebu, na ktorej strávili štyri zaujímavé a krásne dni na Slovensku. Už tradične každý rok, a bude tomu už viac ako 20 rokov, záhrebskí matičiari organizujú študijné cesty na spoznávanie našej matičnej krajiny. Túto tradíciu zaviedol jej prvý predseda Matice slovenskej v Záhrebe Zlatko Jevák, st. a pokračuje ďalej. Tento krát sa matičiari vybrali najmä navštíviť starobylé banské mestá Banskú Štiavnicu a Kremnicu, ktoré postupne nastali z malých osád. Tieto mestá ležiace v strede Slovenska mali odjakživa hlboké lesy plné zveriny, dostatok kvalitnej vody, no tiež prírodné bohatstvá ukryté pod zemou – meď, zlato, striebro, ktoré sa tu ťažilo a v Kremnici sa razili mince. Okrem týchto miest sme videli ešte veľa zaujímavých miest. Našou prvou zastávkou študijnej cesty bolo krátke zastavenie sa v Budapešti, hlavnom meste Maďarska. Prezreli sme si vojenskú pevnosť Citadelu, ktorá bola počas druhej svetovej vojny dôležitým vojenským objektom a slúžila pre jednotky protivzdušnej obrany. Z Citadely je prekrásny panoramatický výhľad na Budapešť na Dunaji.

Vo večerných hodinách sme docestovali do Banskej Štiavnice, kde sme sa stretli s našim turistickým sprievodcom vyštudovaným historikom Mgr. Jurajom Poláčkom, PhD., s ktorým sme si ešte večer prezreli Banskú Štiavnicu. Musím podotknúť, že keď sme sa ráno zobudili boli sme ohúrení krásnou prírodou, všade okolo nás zelené lesy a čerstvý vzduch. Po raňajkách sme sa s autobusom odviezli do Banského múzeá v prírode (banský skanzen), ktorý má povrchovú aj hlbinnú expozíciu. Povrchová predstavuje banské budovy, zariadenia a banské stroje. Pred samotným vchodom do štôlne sme si prezreli videozáznam o histórii baníctva. Najväčším zážitkom bol vstup do štôlne Bartolomej v baníckom plášti, s prilbou a s lampášom. Všetci sme boli pravými baníkmi. Bolo neskutočným zážitkom prechádzať chodbami pod zemou a aspoň nakrátko sa vrátiť do obdobia kedy v bani pracovali baníci. Od sprievodcu v bani sme sa dozvedeli veľa zaujímavých informácii o baníckych právach a teda že od 13. storočia mali výsady a privilégiá: boli osobne slobodní, mohli sa voľne pohybovať, nemuseli vykonávať poddanské práce, boli oslobodení od daní, vojenskej služby a pod. Ich hospodársky a politický život výrazne regulovalo banské právo. Baníci tvorili osobitnú spoločenskú skupinu s odlišnou materiálnou a duchovnou kultúrou i spoločenským životom. Mali vlastnú samosprávu a sociálnu starostlivosť zabezpečovali bratstvá (bratská pokladnica) a banský erár, poskytujúci baníkom penzie, podporu v chorobe, aj pre vdovy a siroty. No, nebola to ľahká práca a baníci sa dožívali najviac 35 rokov. No a veľkou zaujímavosťou bolo, že chýry o bohatých náleziskách drahých kovov na území Slovenska sa niesli ďaleko za hranice niekdajšieho Uhorska. Zlato, striebro a meď umožnili rozkvet Viedne a Budapešti a samozrejme aj mnohých našich stredovekých miest. Po nezabudnuteľnom zážitku v bani sme sa presunuli do Kremnice. Je to malebné mestečko, ktoré v minulosti patrilo medzi popredných dodávateľov zlata v Uhorsku. V jej mincovni sa razili slávne zlaté dukáty a je unikátom medzi európskymi mincovňami pretože Kremnická mincovňa pracuje bez prestávky dodnes. Ďalším našim zastavením bolo zatavenie pri pamätníku ktorý symbolizuje stred Európy. V kameni pamätníka sú osadené tabuľky, ktoré pripomínajú historické medzníky vzniku Slovenskej republiky (SR) zaznamenávajúce prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky v Národnej rade SR dňa 17. júla 1992, prijatie Ústavy SR dňa 1. septembra 1992 a Vyhlásenie Slovenskej republiky dňa 1. januára 1993. Tento stred Európy sa nachádza v areály Kostola sv. Jána Krstiteľa, ktorý osamelo stojí na kopci v blízkosti baníckych obcí Kremnické Bane, Kunešov, Horný a Dolný Turček a Krahule. Tieto obce kedysi dávno mali malý počet obyvateľov a nemali možnosť postaviť si v každej obci kostol. Z toho dôvodu, pravdepodobne i s podporou mesta Kremnica si tieto obce postavili spoločný kostol umiestnený tak, že z každej obce bola k nemu približne rovnaká vzdialenosť.

V ten istý deň nás čakala ešte ochutnávka piva v pivárni Steiger v obci Vyhne, kde sa nachádzajú v nedotknutej prírode aj termálne kúpaliská. Pivovar si na Slovensku drží stabilnú pozíciu a pivo varí klasickou metódou, keď sa leží v kadiach niekoľko týždňov. Okrem klasických pív, ochutnali sme aj tmavé nealkoholické pivo, ktoré ako jeden z mála pivovarov ponúka. Samozrejme, že pár fliaš sme priniesli aj so sebou do Záhrebu. Po vyčerpávajúcom programe celého dňa sme sa vrátili späť do Banskej Štiavnice. V pondelok 30. apríla naša cesta viedla do Bratislavy, no a cestou nám náš sprievodca zaviedol k mohutnému opevnenému benediktínskemu kláštoru, ktorý sa nachádza na skalnom návrší nad obcou Hronský Beňadik. Kláštor bol založený na základe rozhodnutia kráľa Gejzu II. v roku 1075 s cieľom kolonizovať dovtedy riedko osídlenú dolinu Hrona a podporovať myšlienky kresťanstva. Najstaršou časťou kláštorného komplexu bola románska bazilika, ktorú vysvätili v roku 1075. Na jej základoch v rokoch 1346 až 1375 postavili dnešnú gotickú Baziliku sv. Egídia, ktorú sme si prezreli aj zvnútra. Po roku 1537 kláštor pod hrozbou tureckých nájazdov prebudovali na pevnosť, a tak k nemu pribudli hradby a delové bašty. Zachovalý kláštor a kostol patria medzi najcennejšie gotické pamiatky na Slovensku a v súčasnosti kláštor stále slúži pre sakrálne účely. Smutné je na tom to, že tento prekrásny komplex chátra a čaká svoju obnovu.

Dalšou zastávkou, ktorú sme navštívili na našej pol ceste do Bratislavy, bolo Arborétum Mlyňany Slovenskej akadémie vied (SAV), špecializované pracovisko SAV, botanická inštitúcia, ktorá spravuje najväčšiu zbierku cudzokrajných drevín na Slovensku a jedna z najbohatších v strednej Európe. Prechádzka po tejto záhrade bola balzamom pre dušu a rôznofarebné kvetiny boli pastvou pre oči. Mnohí si tu kúpili i niekoľko sadeníc kvetov a okrasných drevín. V poobedňajších hodinách sme pricestovali do Bratislavy, ubytovali sme sa a odišli do centra so sprievodcom a užívali si mesto na Dunaji. V posledný deň našej študijnej cesty sme v dopoludňajších hodinách odišli na Slavín, najväčší vojnový pamätník v strednej Európe, ktorý vďaka svojej polohe a výške 52 metrov patrí medzi dominanty mesta. Je tu pochovaných 6845 vojakov Sovietskej armády padlých pri oslobodzovaní Bratislavy počas druhej svetovej vojny. Slavín je vyhliadkovým a v dnešnej dobe turistickým miestom odkiaľ je pohľad na dominantný Bratislavský hrad a celé mesto. Keďže sme boli blízko Bratislavského hradu odišli sme si ho prezrieť zblízka, a v jeho areály sme si vypili kávu. Po tomto dopoludňajšom programe sme sa pomaly, aj keď neradi, pripravovali na cestu späť domov.

Na našej ceste sa k nám pripojili aj šiesti členovia Českej besedy v Záhrebe spolu s predsedníčkou besedy Alenkou Štokićovou, ktorú sprevádzal jej manžel Vladimir. Už tradične našim vodičom autobusu bol pán Dražen Mlinarić a tento krát s ním cestovala aj jeho manželka Višnja. Bohužiaľ štyri dni prešli naozaj veľmi rýchlo, ale spomienky v nás dlho ostanú.

autor: Alena Baliová
foto: Vladimir Bali